Svätý Ľudovít Mária z Monte Forti - Obdivuhodné tajomstvo ruženca - 42

Keď pozorne recitujeme túto Božskú modlitbu, konáme toľko skutkov najušľachtilejších kresťanských cností, koľko vyslovujeme. Hovorením „Otče náš, ktorý si na nebesiach“ konáme skutky viery, uctievania a pokory. Túžbou, aby bolo jeho meno posvätené a oslávené, prejavujeme vrúcnu horlivosť pre jeho slávu. Keď ho prosíme o vlastníctvo jeho kráľovstva, konáme skutok nádeje. Túžbou, aby sa diala jeho vôľa ako v nebi, tak aj na zemi, prejavujeme ducha dokonalej poslušnosti. Keď ho prosíme o náš každodenný chlieb, praktizujeme chudobu ducha a odlúčenie od pozemských dobier. Keď sa modlíme, aby nám odpustil hriechy, konáme skutok pokánia. A keď odpúšťame tým, ktorí nás urazili, prejavujeme milosrdenstvo v najvyššej dokonalosti. Keď ho prosíme o pomoc v pokušeniach, konáme skutky pokory, rozvážnosti a statočnosti. Kým čakáme na jeho vyslobodenie zo zla, prejavujeme trpezlivosť. Nakoniec, tým, že prosíme o všetky tieto veci nielen pre seba, ale aj pre svojho blížneho a pre všetkých členov Cirkvi, plníme povinnosť pravých Božích detí, napodobňujeme ho v jeho láske, ktorá zahŕňa všetkých ľudí, a plníme prikázanie milovať svojho blížneho. Hnusíme sa všetkým hriechom a zachovávame všetky Božie prikázania, keď po recitovaní tejto modlitby naše srdce súhlasí s naším jazykom a nemáme žiadne úmysly, ktoré by boli v rozpore s významom týchto božských slov. Lebo keď myslíme na Boha, ktorý je v nebi, teda nekonečne povýšený nad nami vo veľkosti svojej majestátnosti, upadáme do pocitu najhlbšej úcty v jeho prítomnosti a, premožení úctou, unikáme pýche a pokorujeme sa pred ničím. Keď si pri vyslovovaní mena Otca spomenieme, že svoju existenciu prijímame od Boha, skrze našich rodičov, a tiež svoju výchovu skrze našich učiteľov, ktorí sú tu pre Boha, ktorých živými obrazmi sú, cítime sa povinní ctiť ich, alebo skôr ctiť Boha v ich osobách, a dbáme na to, aby sme nimi nepohŕdali ani ich nezarmútili. Keď túžime po oslave svätého Božieho mena, ani zďaleka ho nezneuctievame. Keď máme Božie kráľovstvo ako svoje dedičstvo, popierame všetku náklonnosť k dobierkam tohto sveta; keď úprimne prosíme o tie isté dobra pre svojho blížneho, po ktorých túžime pre seba, popierame ich s nenávisťou, nesvárom a závisťou. Keď prosíme Boha o náš každodenný chlieb, hnusí sa nám obžerstva a žiadostivosť, ktoré sa živia hojnosťou. Keď sa úprimne modlíme k Bohu, aby nám odpustil, tak ako odpúšťame tým, ktorí nás urazili, obmedzujeme svoj hnev a túžbu po pomste, oplácame dobrom za zlo a milujeme svojich nepriateľov. Keď prosíme Boha, aby nám v okamihu pokušenia nedovolil upadnúť do hriechu, ukazujeme, že utekáme pred lenivosťou, že hľadáme prostriedky na boj proti nerestiam a dosiahnutie spásy. Keď sa modlíme k Bohu, aby nás vyslobodil od zla, bojíme sa jeho spravodlivosti a sme blahoslavení, pretože bázeň pred Bohom je počiatkom múdrosti; skrze bázeň pred Bohom sa každý človek vyhýba hriechu. 15 Rose